Zodpovednosť za šťastie druhých

Autor: Mária Škamlová | 19.1.2011 o 14:44 | (upravené 30.1.2013 o 12:37) Karma článku: 8,07 | Prečítané:  942x

„Nechcelo by to obetovať kráľovnú?“ hľadí na mňa červeným písmom zo zošita, ktorý milujem. Je v ňom môj prvý článok, ktorý som dala na blog, spomienky z leta, lístky z koncertov, kapely, ktoré ma na Pohode nadchli, sen, ktorý sa mi sníval minulú noc a námety na filmy, ktoré ticho čakajú... Tiež úvahy. Vlastné i cudzie. Úvodzovky sú teda namieste. Veta pochádza z jedného Fulghumovho príbehu. Príbehu o tom, že riskovať a robiť veci úplne inak ako tradične má zmysel. Sú to tie veci, ktoré by nám iní neodporúčali.

DúhaDúha

Zodpovednosť za šťastie druhých. Nie je to z mojej hlavy, nájdete to na poslednej stránke knihy od Urbaníkovej. Len na mňa teraz tak doľahla, keď som mala chuť uniesť sa sebaľútosťou a na moje prekvapenie som si uvedomila, že tento pocit je silnejší...

Kedysi som zbierala známky, neskôr kamene a nakoniec som súťažila o pogy. Dnes mám dvadsaťdva, stále si neviem zvyknúť na ten zvláštny vek, rovnako ako mi nejde napísať rok 2011. Zbieram príbehy. Píšem tie vlastné, ktoré nikomu neukazujem, ale sú už súčasťou mňa asi úplne odmala. A rada počúvam druhých.

Ako tú Ukrajinku, ktorá si ku mne sadla vo vlaku. Porozprávala mi toľko, koľko viete povedať len psychológovi a neznámemu človeku. Každý deň ťahá dvanástky, pri ktorých zabúda na bolesť. Každý týždeň je unavená z manuálnych prác, ktoré robí pre niekoho, kto ju donútil spraviť si živnostenský list. Z dôvodov, ktoré nemusím vysvetľovať. Každý mesiac odkladá peniaze, ktoré potom dáva svojej ovdovelej neveste, matke dvoch detí. Už teraz by si mohla užívať dôchodok a namiesto ranného vstávania doma spať a po večeroch štrikovať trojmetrové šále. Ale ona chce robiť, kým má príležitosť a vládze.

Rada tiež počúvam Tinu, keď mi rozpráva svoj príbeh na pokračovanie. Občas nechápem, kde sa v nej berie toľko sily a trpezlivosti pre muža, ktorý je samé výstražné znamenie. No aj tak všetci stále čakáme na dobrý koniec.

Alebo ako kedysi tú tridsaťtriročnú ženu všetci presviedčali, že má ísť na potrat. Lekári, rodina, priatelia...Vraj je chorá a aj dieťa určite nebude v poriadku, vraj je už na ďalšie dieťa stará a vraj si mali dávať väčší pozor, veď štvrté dieťa je už fakt primoc. Práve si ju s tichým obdivom predstavujem ako všetky tie ich rady nahráva na pásky, aby ich v tej chvíli nemusela počúvať....Ako radšej premýšľa nad menom a nad tým, či bude kupovať dupačky ružové alebo modré. A potom jedného dňa všetky tie pásky dá do jedného vreca a hodí do priekopy. Pre svoju vlastnú vieru dá šancu životu.

Počúvam aj starých ľudí, ktorí ostali na svoje každodenné rituály sami a stále sa nevedia naučiť variť len pre jedného. Viac ako na nedostatok pozornosti veľakrát trpia, lebo už nemajú komu rozdávať svoju starostlivosť.

Som príliš mladá a hlavne príliš bezdetná na to, aby som vedela rozprávať, aké je to dať šancu životu. Dávam však šance ľuďom. Lebo si ich zaslúžia. Lebo pre šťastie toho druhého už každý niekedy obetoval kráľovnú. Je to silnejšie ako náš strach alebo bolesť zo sklamania. Len my sami sa totiž môžeme obrať o vieru v dobrý koniec...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?