Arteterapia je o šťastí

Autor: Mária Škamlová | 2.12.2011 o 17:21 | (upravené 28.1.2016 o 10:09) Karma článku: 6,07 | Prečítané:  1073x

Neviem, či som mala rada výtvarnú. Moje výkresy boli v tom lepšom prípade vždy tie priemerné, ničím neokúzľujúce a veľakrát celkom nič nehovoriace. Len kopírujúce akúsi snahu čo najlepšie splniť učiteľkine rozkazy. 

Nevyjsť z nakreslených línií, nepomýliť farby, mať pevnú ruku a hlavne nepokaziť celý výkres… Veľa som ich vyhodila. Väčšinou sme to však nesmeli. Každý musel svoje dielo dokončiť. Prípadne začať odznova, no nie ostať po dvoch hodinách s prázdnymi rukami.

No ja keď som chcela, učiteľku som presvedčila. Niekedy mi dala povolenie rozrobený výkres odniesť domov a perfekcionistky ho dotiahnuť do konca, inokedy ho proste len roztrhať. Samozrejme všetko v patričnej diskrétnosti, aby som neinšpirovala svojím konaním aj ďaľších môjmu zmýšľaniu podobných…

Najradšej som mala, keď sme robili tzv. motýľov. Na prehnutý výkres sme krížom-krážom povytláčali temperky, obe strany spojili a nedočkavo otvorili… Tam som si myslela, že nemám čo pokaziť. No jasne si pamätám, že ani s tým som nebola spokojná.

Kreslenie ma bavilo a zároveň desilo. Vždy som kreslila veci čo najviac jednoduché, na zložité som predsa potrebovala talent… A tak sa občas stalo, že som na takú “čistú” maľbu slnka, krajiny, či niečoho iného na tvary chudobného, bola hrdá. Neznášala som to pozorovanie a hodnotenie. Dokonca ani keď išlo o chválospevy. Všetko ma to vyrušovalo od toho, čo som práve robila. Po pochvale som cítila strach, že to môžem pokaziť, pri mlčaní som vedela, že sa mi nepodarilo zamaskovať, že nemám ani štipku talentu.

Štetec som opäť vytiahla, keď som mala 20. Bola to taká tá intenzívna chuť niečo vytvoriť. No už som sa netrápila pre svoj ne-talent ani pre pár zvedavých očí vedľa mňa. Proste som sa nechala viesť…

Snažím sa nájsť si čas na farby v dobe, v ktorej nie je čas na nič. Je to môj únik, forma meditácie, pri ktorej neviem, či ubehlo päť minút alebo tri hodiny. Jediné čo vnímam je ťah môjho štetca a hry s farbami. A miešam ich aj tak ako sa nepatrí…

Neviem, prečo chceme vymyslieť na všetko pravidlá. Sú iné momenty v živote, keď sa máme snažiť mať čisté ruky, nie pri maľovaní… Pochopila som to, keď  som jeden večer maľovala s mojím synovcom. On štetcami, ja prstami. On čistý a ja celá od farieb. So záujmom sledoval, čo sa to tvorí pod bruškami mojich prstov na tom tvrdom papieri… “Majka, to je pekné!”

Chýba mi jeho otázka, kedy budeme zase temperkovať. Chýba mi jeho nekonečná detská fantázia a nesledovanie hodinových ručičiek.

A napriek tomu všetkému za čím sa mi tak cnie, som sa tu dnes cítila prvýkrát ako doma…

“Je jasné, že arteterapia ľudí nelieči,” povedal arteterapeut, s ktorým som robila rozhovor,“ten názov evokuje trošku prehnané očakávania.”

A o desať minút z môjho diktafónu môžete počuť toto: “Oni sú naozaj šťastní, keď majú arteterapiu. Je to vec, ktorá preniká do hĺbky…” Plamene nadšenia v jeho očiach som mu opätovala širokým úsmevom. Podobným ako keď arteterapeutické pomôcky prirovnával k hudobným nástrojom v orchestri. Sedeli sme v Návrate. V centre pre ľudí, ktorí sa vrátili medzi nás po tom, čo strávili dlhý čas nehybne v kóme.

A ja som sa vrátila na chvíľku domov, keď nám zamestnanci robili malú obhliadku, zvedavo sme nakŕkali do každej miestnosti, podávali ruku klientom a úprimne obdivovali ich diela....keď som počúvala príbeh o zrodení organizácie.

Za každým zrodom je úprimné zapálenie. A zapálenie tých ľudí bolo na chvíľu mojím spojením so všetkými zapálencami, ktorých som spoznala na Slovensku.

Zapáliť sa pre dobrú vec je umením rovnako ako maľovanie. Do mojich výkresov vás síce nič, no môžete si namaľovať vlastné. Buďte svojím súkromným arteterapeutom, ktorý namaľuje krajší svet…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?