To nie som ja

Autor: Mária Škamlová | 19.3.2012 o 15:38 | (upravené 19.3.2012 o 23:54) Karma článku: 10,73 | Prečítané:  597x

Mal na sebe čiernu športovú súpravu s povestnými bielymi pásikmi a na nohách kožené tenisky. Keď predo mňa dával papierový pohárik, v očiach sa mu zalesklo očakávanie.

Koľko našich blízkych by si povedalo, keby nám videlo do hlavy: „To nie som ja?“Koľko našich blízkych by si povedalo, keby nám videlo do hlavy: „To nie som ja?“Kika alias Kukajda

Nedala som nič, celkom nič, i keď muzika sa mi páčila. On hral na harmonike a jeho spoločník na bongu. Jednak som nemala žiadne drobné, jednak ma podráždila koketéria v jeho pohľade.

Raz sa poháre zázračne plnia, inokedy nekonečne dlho zívajú prázdnotou a náražajú do ľudí, ktorí si na demonštráciu svojej ignorácie neváhajú nasadiť na uši slúchadlá...

 

Pamätám na jedného muža, ktorý hral naozaj veľmi pekne na husliach. Mala som pre neho pripravené drobné, no ako prechádzal metrom a ľudia si ho nevšímali, zastal v polke cesty a nachystal sa na odchod. Prišlo mi to ľúto, lebo ten krátky okamžik sa mu podarilo premeniť na niečo špeciálne. Ako keď ráno otvoríte obligátne oči na zvonenie budíka a vzápätí sa musíte usmiať, lebo vás pohladia slnečné lúče... A hlavne - vzdal to priskoro.

Avšak jeho plán na najbližšej zastávke vystúpiť mu skomplikovalo malé (veľké) dievčatko s hnedými očami. „Hrali ste krásne,“ povedalo a natiahlo svoju ručičku, aby dočiahlo na prázdny pohár. Usmial sa a poďakoval. Zrazu, a bolo to krásne čitateľné na jeho rozžiarených v očiach, v sebe našiel to, čo na chvíľu stratil. Konečne prešiel aj ďalšiu časť metra. Veselo to štrngotalo peniazmi a úsmevmi.


A možno tých úsmevov ani toľko nebolo, no ovzdušie voňalo tak nejak radostnejšie...


Dnes opäť nastúpil ten chalan s harmonikou. Tá istá čierna súprava, tie isté topánky. S mierne preradostene sa lesknúcimi očami sa celý vyrehotaný postavil do stredu vagóna, tentokrát s kamarátom huslistom. Rozmýšľala som, či sa mi to páči alebo nie. Chvíľami to bolo hlučné až šialene – trochu ako harmonikárov výraz. No akosi moje umelecké dojmy ustúpili znenazdajky do pozadia, lebo on hral a vyzeral šťastne. Šialene preradostne šťastne. Cítila som ako si užíva ten okamih, v ktorom väčšina pasažierov v duchu rátala zostávajúce zastávky. Jeho spoločník mu robil svojou vážnou tvárou verný kontrast. Bol pohrúžený do hry a ešte do niečoho, čo s tou hrou zrejme vôbec nesúviselo... Blonďaté dievča oproti mne si podupkávalo nohou do rytmu. A harmonikár akoby stále nemohol uveriť, že má tú česť hraťs takým výborným huslistom.

Tentokrát som mu vysypala celú tú malinkú sumu peňazí, čo stav zlatých mincí v mojej peňaženke obnášal. Svoje dávno nachystané mince dala aj blondína.

Pre niekoho bol len povrchný chalan zaťažený na značky. Iný videl pred sebou vandráka, ktorému sa nechce „normálne“ pracovať. Niekto iný možno rozmýšľal, či mu nie je len tak bez bundy zima. Stálice metra si dokonca všimli, že je vždy oblečený rovnako. Boli aj takí, čo si s patričným opovrhnutím vraveli, že je to len šialený feťák. Pre plavovlasé dievča oproti bol skutočný umelec. Ja som videla človeka, ktorý si jednoducho užíval prítomný okamih. A tí ostatní si ani nevšimli, že niekto na zastávke Cadorna nastúpil do metra a hral a hral a hral...


“Toľko zlých vecí, čo o mne porozprávala,” sťažovala sa mi ešte v to isté predpoludnie ďaľšia nepochopená duša na tomto svete, “lenže to nie som ja. Ona ma vôbec nepozná.”

Čo my už len vieme o ľuďoch... Vidíme ich svojimi očami, posudzujeme podľa vlastných stereotypov a hodnotíme podľa našich osobných skúseností.

 

Ako hovorievala moja spolubývajúca, všetci máme svoje prečo (prečo práve môj pes má päťnôh, prečo práve odo mňa všetky ženy utekajú, prečo nemám viac šťastia na skúškach, prečo práve ja cez Vianoce vždy priberiem 10 kíl a prečo a prečo...).


A ja by som dodala, že všetci majú aj svoje lebo. Toľkokrát nevypovedané a nepochopené...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?