Dôverne o dôvere

Autor: Mária Škamlová | 22.6.2012 o 18:20 | (upravené 23.6.2012 o 3:56) Karma článku: 7,12 | Prečítané:  1161x

Začnem krátkym príbehom. Muž päťdesiatnik spoznal ženu štyridsiatničku. S čo najväčšou opatrnosťou z jeho strany sa spoznávali a zbližovali. Nechcel zažiť ďaľšie sklamanie, nechcel zo svojej dôvery rozdať hneď priveľa. A tak dni plynuli, spájali sa do mesiacov, a jeho radosť sa zvyšovala úmerne s obavami. „Je to príliš pekné na to, aby to vyšlo,“ vravieval mi.

Veľakrát som mu chcela povedať, že láska žije z prítomného okamihu, no on to vedel. Ťažké to bolo však pre neho, tá záplava citov bez záruky. Aj ona ho ľúbila a mala väčší strach ako on, že to jedného dňa bude musieť skončiť, lebo nebude mať silu nepodľahnúť dieťaťu, ktoré ju prosíka, aby sa vrátila k oteckovi.

Celú dobu som ten príbeh pozorovala trošku z nadhľadu. Predsa nebude chcieť žiť nanovo s niekým, koho viac nemiluje, len aby spravila radosť dvanásťročnej dcére. Predsa deti sú chápavé stvorenia. A predsa riešení je viac ako len dva extrémy.

O to viac ma prekvapilo, keď sa všetky obavy môjho známeho naplnili...

No neprišlo mi, že by ho jeho permanentný strach ušetril od bolesti. Skôr mu ukradol z chvíl, ktoré boli príliš pekné, ako vravieval.

 

Lietadlo sa odliepalo od zeme a mne veselo slzili oči. „Začínam toto letisko neznášať,“ povedal si ešte pred lúčením a ja som nevedela čo si priať. Ostať a nechať svoje sny a plány nedokončené alebo odísť a byť od teba zase tisíc kilometrov ďaleko. A keď začali turbulencie, prvýkrát mi vôbec neprišli zábavné...

 

Dôverujem, lebo viem, čo cítim, a trpím, lebo ma občas dobehnú rany z minulosti. Vtedy sa cez tie drobné diery všetka moja dôvera rozpŕchne. Opustí ma vo chvíli, keď ju najviac potrebujem. A ako sa tak po časticiach celá vyparí, začne sa zase nanovo vracať. Vyspevuje si a je jej z mojich sĺz strašne veselo. Vraj sa darmo budem týrať strachom a obavami, mrmle si vo vetre, vraj sa aj tak stane to, čo najmenej budem očakávať. Sú to také malé výsmechy pre tých, čo si myslia, že všetko vedia a všetko majú pod kontrolou. A ja sa celkom rada takto nechávam vysmiať. Zisťovať, že vôbec nerozumiem, čomu som verila, že rozumiem najlepšie..

Ísť veselo tým nepoznaným prúdom, kedykoľvek ma strhne, nechať sa doškriabať od kameňov a snažiť sa zo všetkých síl plávať proti prúdu, ak bude treba. O tom je podľa mňa dôvera...

 

Vziať papier a pero bez toho, aby sme vedeli čo naň ideme písať.

Vzdialiť sa od dieťaťa a s otvorenou náručou pozorovať jeho prvé nemotorné krôčiky.

Robiť veci bez dôvodov, s ktorými by sme pri argumentovaní uspeli, no proste cítiť, že sú správne.

 

Ja vlastne nikdy nemám konkrétnu predstavu, keď modelujem. Dokonca ani keď už začnem, tak ešte stále neviem čo chcem, aby z toho vzniklo...“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?