Z plnej duše...

Autor: Mária Škamlová | 18.2.2013 o 15:43 | (upravené 18.2.2013 o 18:05) Karma článku: 8,57 | Prečítané:  602x

si zakričať a zaplakať. Nezáleží na dĺžke, ale na sile. Žiť ako radosť tak i bolesť v prítomnom okamihu plnými dúškami. Na umretie intenzívne. Aby sme mohli usušiť slzy a ísť ďalej...

 

Daniel pľače z celej duše a kričí na plné pľúca, keď odchádzam. Žiadne „Maja sa hneď vráti“ nefunguje. Chce ma pri sebe a myslí to úprimne. A ani nie o päť minút na to mu slzy uschnú a zabudne. Keď sa vrátim, bez jedinej výčitky v očiach sa na mňa usmeje. Má dva roky a vôbec mi to nepríde detské, či prehnane impulzívne. Chcela by som sa to od neho naučiť.

Nehanbiť sa za slzy.

Sme v dobe večného odsúvania a nekonečného čakania toho správneho okamihu. Hromadia sa nám nezodpovedané maily, nedopísané listy, nevybavené stretnutia a chýbajúce objatia. Veď zajtra, veď inokedy...

Odsúvame už všetko aj vrátane emócií.

Len ich potom veľakrát musíme žiť po kúskoch  znova a znova zdokonaľujúc techniku (seba)ovládania.

...

Zdvíham zrak od knihy a opätujem úsmev modrookej sympatickej pani. „Veľmi pekné,“ vraví a rukou ukazuje na miesto, kde mám na kabáte brošňu soba. Vyrobila mi ju Katka minuloročné Vianoce.

Na okamih váha, no potom sa rozhodne postaví a sadne si vedľa mňa.

 

Veď ak nie dnes, možno už nikdy nebudeme mať spoločnú cestu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zdravotná sestra odišla do Švédska. Bola som preťažená, hovorí

Sestry by mali by zarábať aspoň tisíc eur v čistom, aby neodchádzali do zahraničia, hovorí zdravotná sestra LUCIA ZAVADANOVÁ.


Už ste čítali?