Z plnej duše...

Autor: Mária Škamlová | 18.2.2013 o 15:43 | (upravené 18.2.2013 o 18:05) Karma článku: 8,57 | Prečítané:  595x

si zakričať a zaplakať. Nezáleží na dĺžke, ale na sile. Žiť ako radosť tak i bolesť v prítomnom okamihu plnými dúškami. Na umretie intenzívne. Aby sme mohli usušiť slzy a ísť ďalej...

 

Daniel pľače z celej duše a kričí na plné pľúca, keď odchádzam. Žiadne „Maja sa hneď vráti“ nefunguje. Chce ma pri sebe a myslí to úprimne. A ani nie o päť minút na to mu slzy uschnú a zabudne. Keď sa vrátim, bez jedinej výčitky v očiach sa na mňa usmeje. Má dva roky a vôbec mi to nepríde detské, či prehnane impulzívne. Chcela by som sa to od neho naučiť.

Nehanbiť sa za slzy.

Sme v dobe večného odsúvania a nekonečného čakania toho správneho okamihu. Hromadia sa nám nezodpovedané maily, nedopísané listy, nevybavené stretnutia a chýbajúce objatia. Veď zajtra, veď inokedy...

Odsúvame už všetko aj vrátane emócií.

Len ich potom veľakrát musíme žiť po kúskoch  znova a znova zdokonaľujúc techniku (seba)ovládania.

...

Zdvíham zrak od knihy a opätujem úsmev modrookej sympatickej pani. „Veľmi pekné,“ vraví a rukou ukazuje na miesto, kde mám na kabáte brošňu soba. Vyrobila mi ju Katka minuloročné Vianoce.

Na okamih váha, no potom sa rozhodne postaví a sadne si vedľa mňa.

 

Veď ak nie dnes, možno už nikdy nebudeme mať spoločnú cestu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?