Aby slová neboli prázdnymi...

Autor: Mária Škamlová | 12.6.2013 o 17:00 | (upravené 12.6.2013 o 17:17) Karma článku: 8,01 | Prečítané:  377x

a čas nekonečným s prísľubom v niekedy. Ako sa to robí? Keď nie dnes, nie zajtra, hádam možno snáď pozajtra. Nevie sa kedy raz. Veď všetko má svoj správny čas.

Žijem teraz, ale často sa pýtam, aké to asi bolo voľakedy. Keď niekto dal svoje slovo a aj keď si to možno neskôr celé rozmyslel alebo sa mu vôbec nechcelo, ako to mohol odvolať? Telefóny neexistovali a facebook mal akési živšie rozmery. Bez upravených super fotiek a závratne rýchlo sa meniacich statusov. Zas toľko veľa sa toho za deň nemenilo... A keď niekto musel odísť, tak odišiel. Nechal za sebou pár svojich útržkov, hrejivých spomienok, nedopovedaných viet a myšlienok. Strašne veľa myšlienok.

Čo asi teraz robí? Kde je? Vidí to isté nebo ako ja? Pomyslí si občas na mňa?

Pred očami vidím tie osamelé večery v čerešňových sadoch. Tie letné večery bohaté na hviezdy a voňajúce po lúčnych kvetoch. Nekonečne veľa hviezd, ktoré nejde porátať. S vreckami plnými túžob a očami zarosenými od spomienok. Bosé nohy v tráve, ktorá šteklí . Áno, tak nejak to bolo... A potom prišiel zrazu v jeden deň toľkokrát vysnívaný, dlho očakávaný list.

A možno niekedy neprišiel ani ten.

 

Slovu prokrastinácia nevedeli nájsť v ich dňoch úžitok, lebo plytvanie slov bolo neslušné. Naše obľúbené, otrepané vety ako: Uvidíme sa čoskoro, Musíme ísť konečne na kávu, Spravíme u nás niekedy večeru, Môžem ti s tým pomôcť, Pošlem ti to...a mnohé, mnohé ďalšie mali úplne iné významy. Reálnejšie. Neviem prečo sa odsúva už úplne všetko. Aj ja toho veľa odkladám. Možno preto, že je to pohodlné, možno preto, že sa to naozaj nedá všetko zvládnuť. Neviem. No odkedy som si to uvedomila, snažím sa z toho malými krôčikmi von.

Fotky poslať ešte v ten istý deň, ako o ne bolo požiadané, sama dohliadať na to, aby sa stretnutia nedohadovali mesiace a hlavne nesľubovať veci, do ktorých sa mi nechce.

Lebo neviem, čo bude zajtra.

...

 

„A v júli sa rozlúčime. Vymažeme svoje čísla a všetky kontakty na seba.“

Smeje sa.

„Myslím to vážne.“

„Nemôžem ti poslať ani list?“

„To môžeš. Ak budeš poznať moju novú adresu.“

Niektoré veci musia bolieť a bolieť budú. Vzdialenosť nepomôže lepiť aplikáciami v telefóne. Vylieči to len čas.

A ja dnes nie som smutná, lebo sú tu ešte tie hrejivé momenty, veľa veľa okamihov, ktoré chcem žiť a ukryť si ich do vreciek na dlhé letné večery.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?