Cesta na psychiatriu

Autor: Mária Škamlová | 12.11.2013 o 16:58 | (upravené 28.1.2016 o 9:48) Karma článku: 14,54 | Prečítané:  2444x

Včera večer mi volal spolužiak. Z psychiatrie. Sľúbila som mu, že ho navštívim a som z toho nervózna. Spájam si v hlave všetky obrázky, detaily a tvorím akýsi príbeh. Niečo, čomu sa dá lepšie rozumieť...

Prvý rok som ho takmer vôbec nevidela. Rozprával málo, veľa si cez prednášky kreslil, resp. ani na ne veľmi nechodil. Druhý rok sme už do seba konečne narazili, keď som si bola istá, že mám zápal pľúc. Trhalo ma od kašľa a on spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi si o mňa robili starosti a doviedli ma k univerzitnému doktorovi. Bola to vlastne celkom vtipná zostava a ani si nejak presne nepamätám ako som k nim prišla. Bol tichý a ja som ho chcela konečne už trochu spoznať, tak som sa ho spýtala, či ide s nami na obed do menzy. Šiel. A rozprával celý obed. Imitoval svojich sicílskych predkov a ja spolu s ďalšími spolužiakmi sme sa smiali a prekvapene ho hltali očami, lebo v podobe zabávača ho ani jeden z nás ešte nikdy nevidel.

 

Prešlo pár mesiacov, kým som ho videla opäť. Bolo to na víkendovom workshope z univerzity a pripadal mi celkom iný. Nevedela som vysvetliť prečo, no pripadal mi ako úplne iná osoba.

 

No postupne som si na to zvykala...na jeho premeny osobnosti. I keď posledné mesiace to bolo iné. Jeho obraz v mojich očiach sa stával ako-tak stabilným. Alebo som si len zvykla na tú premenlivosť? Neviem.

Učievali sme sa spolu na skúšky. Rýchlo mu to pálilo a to ma stimulovalo k maximálnej koncentrácii. Celkom zreteľne si pamätám ako sme sa aj na tú poslednú skúšku plánovali pripraviť spoločne. No ostalo iba pri plánoch. Stretli sme sa. Raz. Plní elánu a chuti sa naučiť čo najlepšie. Opakovať spolu každý deň. Viac času sme však prerozprávali o našich súkromných životoch. Bolo to prvýkrát, čo sa mi tak otvoril. Všetko, čo mi povedal v ten deň, som si nechala pre seba. Ani neviem, či to bola z mojej strany solidarita alebo len fakt, že som z toho, čo mi povedal, bola zmätená a rozhodla som si ten zmätok niesť sama. Ešte v ten večer mi písal, že by ma rád videl aj mimo univerzity. Ešte v ten večer bol odhodlaný sa so mnou každý deň učiť na skúšku.

 

Hneď na to sa však po ňom zľahla zem. Neodpovedal na správy ani na telefonáty. A na skúšku neprišiel. Až neskôr mi prišlo vysvetlenie, že si hľadá celé dni prácu, lebo mu dochádzajú peniaze. Vraj preto sa neozýval.

 

Až...

 

… mi jeden večer zavolal. Že je na ceste do Milána a rád by ma videl. Mala som horúčku, nevládala som ani rozprávať. Skončil telefonát so slovami, že mi ešte zavolá.

 

Zavolal, no až týždeň nato. Z psychiatrie.

 

A tak sme s D. na ceste za ním. On počúva rádio a ja mlčím.

 

Nie je to tak dávno, čo som bola jednou nohou v depresii, keď mi umrela blízka osoba. Nie je to tak dávno, čo sme sa spolu o tom rozprávali a zistili, že máme niečo spoločné... A to, čo nás spája, ma teraz ťahá za ním. Na psychiatriu.

 

Ťažko opísať vlastnú krehkosť. Viem len, že som o kúsok osamelejšia, a ak by to šlo vyliečiť, ten smútok, čo nosím v sebe, kľudne by som ho zavrela do izby na psychiatrii. A neprijímala návštevy až dovtedy, kým by som si bola celkom istá, že už viac nebudem plakať. Hlavne pred ním, s ktorým práve v aute mlčím. Pozná ma akosi príliš dobre a už sa pred ním neviem schovať. O to ťažšie je pre mňa, že mu to nedokážem vysvetliť. Že je to vlastne stále o tom istom... že sa to vracia ako sa tomu zachce. Aj pre neho musí byť ťažké zvykať si, že to veselé dievča, čo spoznal, nie je viac tak celkom to isté...

 

A tak sme na ceste na psychiatriu. A ja si už nie som tak celkom istá, za kým to vlastne ideme. Za naším spolužiakom alebo sami za sebou? Za tým krehkým a labilným v nás, čo sa môže jedného dňa celkom vymknúť kontrole?

 

 

Mlčíme...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?