Zmeškať svoj život

Autor: Mária Škamlová | 15.4.2015 o 13:14 | Karma článku: 5,04 | Prečítané:  845x

Akonáhle počuť zvuk rútiaceho sa metra, ľudia viac nevnímajú nič okolo seba. Je to akýsi druh masovej hystérie – rýchlo, rýchlo nastúpiť do metra a ušetriť každú sekundu!

Minulý týždeň jednému chlapcovi vypadlo z vrecka päť eur. Tak sa náhlil, že som ho ledva dobehla, aby som mu ich dala.

Dnes starší pán stratil pero. Ani on si to nevšimol, no aspoň nemal taký svižný krok ako ten mladík.

Je to taký paradox, že práve ja naháňam ľudí, aby som im vrátila to, čo strácajú.

Pred časom som to bola ja sama, ktorá raz nevedela nájsť kartičku na metro, druhý raz zase nabíjačku na telefón a naposledy dokonca šek na zaplatenie elektriky. Nešlo mi do hlavy ako som všetky tieto veci mohla stratiť bez toho, aby som si to všimla. Ako však pozorujem ľudí, celkom jednoducho.

Je ťažké zastaviť sa, no snažím sa to naučiť. Občas nechať zmiznúť metro rovno pred mojím nosom. Aby som mohla pozdraviť pani, ktorá vyrába kvetiny z papiera. Už sú to dva roky, odkedy som ju naposledy videla. Ešte stále jej žiaria oči, keď si niekto od nej kúpi ružu a úprimne nevie uveriť, keď nechce výdavok.

Empatia.

Občas je mi dosť fuk, či prídem o desať minút neskôr. Že si radšej vychutnám čerstvý croissant s cappucinom namiesto toho, aby som niekomu dokázala moju spoľahlivosť a dochvíľnosť.

Myslím, že človek si toho nechá veľa utiecť. Ľudí, príbehy, vôňu jari, pouličnú muziku či rannú kávu.

A tak nevyhnutne začne strácať veci. Môžeme to volať náhoda či nešťastie, no má to svoj zmysel. Je to akési nežné upozornenie, že niečo nie je v poriadku. Ak ho odignorujeme, môže sa premeniť na niečo citeľnejšie – na oslabenom zdraví. No ak sa ešte stále budeme tváriť nechápavo, skôr či neskôr padneme do začarovaného kruhu. Do života, v ktorom viac nie je čas na vzťahy, láska je luxus, ľudia rušivými elementami a lekárne našimi spojencami.

Stres.

...

„Kedy si sa naposledy zamilovala?“

„Pred dvomi rokmi. Ty?“

„Ja som zamilovaný každú chvíľu,“ povedal s úsmevom vyfukujúc biely dym. V tom okamžiku som sa cítila zaľúbená ja. Do tej chvíle. Do tej ľahkosti, ktorá bola v našich ťažkých rozhovoroch dvoch cudzincov, ktorí sa práve spoznali a pod nočným nebom spolu zdieľajú tabak a život.

Človek si toho veľa napredstavuje. Ako chce, aby vyzeral jeho deň, ako by sa mal správať jeho partner, aký by mal byť on sám. Realita je však iná.

Tak pestrá, že by bola škoda ju nežiť a nezaľúbiť sa do nej.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?