Dostatok lásky

Autor: Mária Škamlová | 14.3.2016 o 10:37 | (upravené 14.3.2016 o 12:33) Karma článku: 8,86 | Prečítané:  554x

Mám novú prácu. Objímam detičky v materských škôlkach a jasličkách. V Taliansku má každé dieťa so zdravotným, mentálnym, či psychickým problémom nárok na zvlášť vychovávateľa, ktorý sa venuje len jemu. 

Sociálny asistent určí tzv. mieru, na akú má nárok – niekto len párkrát do týždňa, iné deti majú pri sebe svojho extra vychovávateľa každý deň. To isté funguje aj v školách, no tam to už nie sú vychovávatelia, ale učitelia. Je to v plnej miere hradené od mesta a je to jedna z mála vecí, o ktorých si myslím, že tu funguje dobre.

Mám to šťastie (i keď to má i mnohé nevýhody), že spoznávam detičky s rôznymi problémami,  štruktúry, vychovávateľov i školníkov a jedálne... Aká škola, taký mrav. Jeden deň som v triede s milión rôznymi pravidlami, kde nehodno ani nahlas dýchať a druhý som v triede s mladými učiteľkami, ktoré robia presne to, čo mi bolo zakázané len pár hodín dozadu. A deti sú rovnako dobré, len sa tam dýcha akosi ľahšie...

Poruchy pozornosti, autizmus, mikrocefália, Angelmanov syndróm, mentálne zaostávanie... Niektoré deti ma hneď po pár sekundách po tom, čo sa im predstavím a vysvetlím, že len zastupujem ich ozajstnú vychovávateľku, objímajú, iné ma objímu znenazdajky, no len raz a po celý deň sú vo svojom svete, do ktorého vstup je komplikovaný a na dlhé trate... A niektorí so mnou komunikujú tak citeľne, že sa vraciam domov s rukami plnými škrabancov.

S niektorými deťmi je nadviazanie vzťahu zázračne jednoduché, s inými si uvedomujem, že čas, čo máme k dispozícií stačí akurát tak k tomu, aby som naňho dozrela a on si napríklad nerozbil hlavu.

Nezabudnem na autistického chlapca, ktorý bol po celý deň zaneprázdnený svojimi rituálmi, ktoré dookola bez vyčerpania opakoval a ja som si po milión neúspešných pokusoch o vytvorenie čohosi cítila naozaj totálne nepotrebná.  No chcela som vyskúšať ešte muziku. Doniesla som tamburínu a dve paličky. Jedna pre mňa a druhá pre neho. Hranie sa mu páčilo, no i druhú palicu chcel pre seba. Viac sa mi pozdával môj pôvodný nápad hrať spolu, no podstatné bolo, aby si to užil on. Šlo to pomaličky, s prestávkami, no ku hraniu sa rád vracal. A zrazu si všimol, že som tam aj ja. Parkrát sa s hlavou naklonil celkom blízko k mojej a pozrel mi svojimi modrými očami do mojich. Zblízka a skúmavo. Trvalo to vždy len krátky moment, s ním bolo všetko na okamihy...  No keď mi znenazdajky podal jednu paličku a ja som mohla hrať s ním, povedzme, že to bol pre mňa najväčší úspech dňa.

 

Mám sa toho ešte veľa čo učiť, mám veľa čo zdokonalovať (hlavne môj repertoár detských pesničiek), no to, čo sa neraz samej seba na konci dňa pýtam, sa netýka ani extra zručností ani vedomostí... Je to len prostá otázka: „Dala som mu dostatok lásky?“

 

Lebo to je to, čo nejak podvedome cítim, že potrebujú úplne najviac. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?